Juro Kováčik
Ako som fotil Roháče.
Stručné príbehy vybraných fotografií z knihy Roháče, doplnené o zopár technických poznámok. Fotky boli urobené v rokoch 2008 - 2012.
Som fotograf. Nájdete ma nawww.jurokovacik.comFacebookTwitter Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Krajina, Fotenie, Technické veci, Lightroom
Stručné príbehy vybraných fotografií z knihy Roháče, doplnené o zopár technických poznámok. Fotky boli urobené v rokoch 2008 - 2012.
Fotografia je dnes asi najrozšírenejším médiom. Fotí sa vždy a všade. Fotoaparáty v mobiloch sa stali permanentnou súčasťou našich životov. Len počet fotiek na Facebooku dosiahol v minulom roku 100 miliárd s tým, že každý mesiac pribudne 6 miliárd nových. Je to explózia nie nepodobná tej, keď gramotnosť prestala byť výsadou vyvolených. Fotografia je silné médium, pretože ovplyvňuje a mení spôsob, akým sa pozeráme na svet, mení to, ako ho vnímame, mení náš pohľad na to, čo je krásne a čo je pravda.
Nie tak dávno sme s priateľmi hľadali ekvivalent pre termín "street photography". Najlepšie, k čomu sme sa dostali, bolo spojenie "fotka ulice". Zavrhnuté boli termíny ako živá fotografia (lebo veď čo je potom mŕtva fotografia) alebo mestská fotografia (pretože existuje veľa fotografií z miest a miest, ktoré do tejto kategórie nepatria). Toto je článok o tom, v čom je fotenie na ulici iné, aký to má dopad na výber a nastavenie fotoaparátu a trochu aj o tom, či je alebo nie je správne fotiť cudzích ľudí v nestrážených okamžikoch.
Táto fotografia bola urobená na južnom pobreží Islandu neďaleko osady Vík. Snímka bola fotená s Nikkorom 24/2,8, exponovaná 1/400 sekundy pri clone 11, čo vo výsledku znamenalo zle podexponovaný RAW súbor. Poďme sa pozrieť, čo sa s ním dá urobiť v Lightroom 4.
Toto je prvý článok zo série venovanej príkladom vyvolávania fotografií v Lightroome 4. Keď som začínal s digitálnou fotografiou, používal som excentrickú kombináciu počítača bežiaceho na Ubuntu s Bibble Pro a GIMPom. Ku koncu fotenia Tatier, teda v druhej polovici roku 2009, som presedlal na Mac a Lightroom, vtedy verziu 2.3. Rýchlo sa z neho stal môj jediný nástroj na spracovanie digitálnej fotografie.
Pokračovanie príbehov fotografií z Liptova, ktoré som fotil v rokoch 2009 až 2011 pre knižku o Liptove. Texty budú znovu doplnené o zopár technických poznámok.
Stručné príbehy vybraných fotografií z knihy Liptov, doplnené o zopár technických poznámok. Fotky boli fotené v rokoch 2009 - 2011.
Liptov ma naučil, že človek môže mať aj viac ako jeden domov. Vyrastal som v Novej Dubnici, malom mestečku postavenom v šesťdesiatych rokoch v duchu stalinskej gotiky na zelenej lúke. Nová Dubnica je pedantne a symetricky rozložená okolo veľkého námestia s fontánami a obchodmi, ukrytými pod palisádami vyzdobenými mozaikami. Obytné domy z tehál sú zdobené presklenými vežičkami so špicatými strechami. Život v tomto meste ma vôbec nepripravil na svet, v ktorom mestá vyrastali chaoticky a bez veľkého plánu v pozadí. Na Bratislavu, v ktorej žijem od svojich osemnástich, som si dlho zvykal a naozaj rád som ju začal mať až keď som ju začal fotografovať a spoznal ju. Na Liptov som začal chodiť onedlho potom, ako som sa presťahoval do Bratislavy. Na rozdiel od nej som sa ale do Liptova zamiloval na prvý pohľad.
Island bol mojim vysneným cieľom už po dlhé roky. Príbehy, obrázky a v neposlednom rade hudba, to všetko v sebe nesie zmes neumelej surovosti a krásy, ktorá krajinkára priťahuje silnejšie ako ten najsladší spev Sirén. Po rozhodnutí ísť tam nebol výber doby, kedy cestovať, ťažký. Mäkké jesenné svetlo a ešte stále plné farby prírody, nízke šikmé slnko, ale pritom dobrý pomer svetla a tmy a prvé príznaky zimy s hmlami a námrazami a či dokonca prvým snehom, ktorý pokryje krajinu ako jemná vrstva práškového cukru na torte, to všetko sú dôvody, pre ktoré mám október tak rád.
Cesta Jamnickou dolinou nepatrí medzi najkratšie. Skoré ráno uprostred týždňa je zárukou osamelého putovania napriek tomu, že to až divne krásne septembrové počasie trvá a trvá. Z myšlienok ma vytrháva iba zaručanie jeleňa a chvíľu na to gazík, plný dervorubačov idúcich ťažiť stromy ďaleko za hranicu pochopiteľného, a tak mám čas rozmýšľať, prečo sa zrazu po dlhej dobe v mojom batohu znova ocitla stará Mamyia Press, dva objektívy, filtre, pár filmov a drôtená spúšť.
Bočný hrebeň Západných Tatier, stojaci medzi Jamnickou a Račkovou dolinou, som poznal tak povediac iba z videnia. Pohľad naň ma sprevádzal pri každej ceste Roháčmi. Jeho vodou rozbrázdené svahy sú zaujímavé hlavne na jar, kedy sú plastické tvary kotlov vykreslené stužkami z posledného snehu v žľaboch, ktorý sa nižšie mení na potoky, stekajúce do doliny. Vybral som sa naň poslednú augustovú sobotu, jeden z radu teplých slnečných dní prerušených iba tu a tam divokými búrkami. Mňa našťastie v ten deň žiadna nezastihla
Úsek hrebeňa Západných Tatier medzi Baníkovom a Troma kopami je jeden z najťažších značkovaných chodníkov v slovenských horách. Veľa úsekov je zabezpečených reťazami a je tu niekoľko exponovaných miest, kde vám možno reťaze budú chýbať. Ak tu idete prvý krát, vyberte sa radšej smerom zo Smutného sedla na Baníkov. Do kopca to ide predsa len ľahšie ako naopak.
Dolina Zeleného plesa je najvýchodnejšia tatranská dolina. Ak sa nechcete moc namáhať, dostanete sa do nej dlhým, ale miernym stúpaním lesnou cestou z Tatranských Matliarov. Je to necelých desať kilometrov trasy ako stvorenej pre horský bicykel. Cestu si môžete skrátiť takmer na polovicu, ak pôjdete po červenej značke zo Skalnatého plesa. Síl pri tom ale moc neušetríte. Čo získate na na vzdialenosti, to stratíte na stúpaní cez Veľkú Svišťovku.
Vysoké Tatry nie sú veľké pohorie. Nie je v nich miesto, kam by sa nedalo dostať a ešte v ten istý deň sa aj vrátiť. Napriek tomu sa dokážu stať útočiskom. Ťažiskom, ku ktorému sa budete môcť vracať bez ohľadu na to kto ste a odkiaľ prichádzate. Vracať sa a nachádzať tu pevný bod pre seba samých, roztočených ako kolovrátok vo víre nikdy sa nekonečnej premenlivosti modernej doby. Ak idete do Tatier prvý krát a neviete kde začať, choďte do Malej Studenej doliny.
Veľká Studená dolina nesie svoje meno plným právom. Jej rozlohu koniec koncov dokazuje aj počet plies, ktoré sa v nej nachádzajú. Podľa Wikipédie sú tu nasledujúce plesá: Varešovské, Dlhé, tri Sesterské pri chate, štyri Zbojnícke, Starolesnianske, Ľadové, Pusté a Malé Pusté pleso, tri Sivé plesá, dve Studené plesá a dve Vyšné a dve Nižné Strelecké plesá. Ak som to všetko dobre spočítal tak ich je dokopy dvadsaťdva.
Slavkovský štít je medzi tatranskými vrchmi Popoluškou. Napriek svojej pomerne ľahkej prístupnosti, alebo naopak možno práve pre ňu, nie je pre turistov najvyhľadávanejším cieľom. Cesta naň sa začína na Hrebienku a postupne stúpa nie príliš dobrodružným spôsobom až na hrebeň. Napriek tomu nie je nudná, pretože ponúka viacero výborných výhľadov. Na začiatku je to hlavne Lomnický štít, ktorého bok sa postupne štrbavo ako zuby na otočenom liste píly dvíha až ku žiariacej kupole observatória. Hore na hrebeni sa viackrát dostanete priamo na Veľkú Studenú dolinu. A celou cestou vás sprevádza panoramatický výhľad do Popradskej kotliny.
Cesta na Východnú Vysokú cez Veľkú Studenú dolinu patrí k nie najľahším, zároveň je to však aj jedna z najkrajších ciest v Tatrách. Ak bude aspoň trochu svietiť slnko, neostýchajte vracať sa späť tou istou cestou, nudiť sa nebudete. Je to dlhá trasa, veľkou výhodou však je, že sa môžete dvakrát zastaviť a posilniť na Zbojníckej chate. Okrem dĺžky a prevýšenia je táto cesta zaujímavá aj Sedlom Prielom, ktoré je zo strany od Poľského hrebeňa zaistený reťazami a kovovými stupmi.
Znie to možno paradoxne, ale zhoršenie počasia môže byť pre fotografa krajinkára dobrou správou. Tak, ako charakter človeka často odhalia drobné gestá v nestrážených okamžikoch, aj zmena počasia je obdobím, kedy sa krajina ukazuje v podobe, ako ju bežne nevidíme a nepoznáme. Slnko derúce sa cez poslednú škáru v mrakoch osvetľuje krajinu ako bodový reflektor. Oblaky sú načechrané s tu a tam jasne vykreslenou štruktúrou, dolinami sa valia kúdole hmly a to všetko ako tvár nevesty na striedačku zakrýva - odkrýva závoj dažďa či snehu.
Ak hľadáte v Tatrách samotu, tu ju nenájdete. Cesta na Rysy je najpopulárnejšou tatranskou trasou a dni, kedy k nim netiahne zástup turistov, sú výnimkou. Ak pôjdete hore, asi sa zastavíte v Chate pod Rysmi. Prebieha v nej rozsiahla rekonštrukcia. Ak aj nemusíte, určite navštívte miestne WC - taký výhľad zo záchodu, ako máte tu, tak taký tak ľahko veru nikde inde nenájdete. Dúfam, že nebude pri rekonštrukcii poškodený. Za úvahu by možno stálo zaradiť ho medzi národné kultúrne pamiatky
Mengusovská dolina je dolinou dvoch ciest. Obe sa začínajú pri Popradskom plese. Tá, čo ide napravo, je jedna z najvychytenejších ciest v Tatrách, a popri chate vedie do Sedla Váha a potom ďalej na Rysy. Tá, čo sa stáča vľavo a stúpa okolo Hincovho plesa na Kôprovský štít, je naopak jednou z najviac nedocenených ciest v Tatrách. Ak na horách vyhľadávate samotu, tu máte veľkú šancu užiť si ju.